Na turnaj sme boli prihlásení Oliverko, Marko a ja (Miro). Oliverko nám však nakoniec chýbal, pretože v ten deň stihol ešte iný turnaj. Tak to zostalo len na nás dvoch.
Ako som sa sem dostal ja (Miro)?
Pred dvoma rokmi som sa rozprával s Mirom Roháčkom a povedal mi, že nie je zlý nápad, ak si aj rodič skúsi zahrať – buď na tom istom turnaji, alebo na sprievodnom turnaji popri tom, na ktorom hrá dieťa. Aby si jednoducho na vlastnej koži vyskúšal, čo dieťa na turnaji zažíva a aké emócie prežíva pred kolom, po výhre či po prehre.
Okrem iného sa tým trochu skorigujú aj očakávania, ktoré má rodič voči dieťaťu. Ľahšie si potom uvedomíme, že od dieťaťa často čakáme niečo, s čím máme problém aj my dospelí – prehrať partiu, za päť minút na ňu zabudnúť a s čistou hlavou nastúpiť do ďalšej.
A v neposlednom rade je rodič na turnaji hlavne oporou, keďže deti okrem bojov na šachovnici zvádzajú aj iné boje – s okolím, s množstvom iných detí, s novým prostredím, a často aj s vlastnými očakávaniami...
Minulý rok mi to tak celkom nevyšlo, ale tento rok som už nastúpil aj ja... nie ako rodič, ale ako parťák...
A ako sa nám darilo?
Marko
Tento víkend Marko nebol práve turnajovo naladený. Napriek tomu sa nakoniec rozhodol ísť a zabojovať, a vzhľadom na okolnosti odohral v sobotu aj v nedeľu slušne.
1. kolo – Do prvej partie vstupoval údajne trochu pod stresom a na začiatku ešte celkom nevedel, čo vlastne hrať. Keďže mal čierne figúry, siahol po ruskej hre so skorou výmenou dám – s jasným cieľom dostať partiu čo najskôr do pokojnejšej koncovky. Ukázalo sa, že to bol dobrý ťah aj psychologicky. Bez dámy súper prestal byť aktívny, stratil časť pozornosti a o pár ťahov neskôr prišiel o figúru, ktorá uviazla vo väzbe na kráľa.
Od tej chvíle mal Marko partiu pevne v rukách. Postupne pozbieral aj niekoľko pešiakov a plynulo prešiel do jednoznačne vyhratej koncovky s figúrou a tromi pešiakmi navyše.
2. kolo – V druhom kole prišiel opačný extrém. Po úvodnej výhre sa Marko uvoľnil až príliš a s uvoľnením prišla aj nepozornosť. Hráči zvolili opačné rošády, čo vyzeralo na vyostrenú partiu, Markovi sa však nečrtal žiadny zjavný plán útoku na súperovho kráľa.
V priebehu pár ťahov stratil pešiaka, ale za veľkú tragédiu to nepovažoval. Nasledovali ďalšie výmeny figúr, hra sa zjednodušovala, až sa partia dostala do dámovej koncovky. Tam však prišiel jeden nepresný ťah, ktorým sa Marko dostal do prehratej pozície a bod si odniesol súper.
Ja (Miro)
1. kolo – Najprv som sa musel vôbec zžiť s tým, že som vlastne prišiel hrať turnaj. Hlavou mi bežalo všetko možné, na čo si mám dať pozor... Myšlienky boli miestami také hlučné, že som si nebol istý, či ešte dostatočne vnímam aj to, čo sa deje na šachovnici.
Pozíciu sa mi darilo držať ako-tak pevnú, aj keď som stále hral skôr v obrannom režime. V koncovke, už pod tlakom času – obom nám svietila približne minúta –, som využil možnosť dorovnať materiál a zobral som súperovi pešiaka, ktorého som mu predtým zdvojil. O pár ťahov neskôr sa ukázalo, že ten pešiak tam vlastne stál celkom dobre a užitočne zavadzal súperovej dáme vo výhľade na môjho kráľa. Bol to rozhodujúci moment a partia sa krátko nato skončila v môj neprospech.
2. kolo – V druhom kole som sa chcel viac uvoľniť a viac si ho užiť, čo sa aj podarilo. Čas však plynul akosi rýchlejšie, než by mi vyhovovalo, a približne polovicu som minul ešte pred prechodom do strednej hry.
Po čase sa mi podarilo obsadiť b-stĺpec a pozícia vyzerala dobre, no súper sa tiež dobre bránil. Po výmene dám som si uvedomil, že obaja máme bielopoľného strelca, len moji pešiaci stoja na bielych poliach. Výhodou bola aspoň moja aktívna veža oproti súperovej pasívnej.
Navyše sa na mňa na kráľovskom krídle valilo stádo štyroch pešiakov proti mojim dvom. Niekoľko minút som prepočítaval, či je tá pešiaková stena naozaj taká nebezpečná, alebo sa len tak nebezpečne tvári. Nakoniec mi vyšlo, že moji pešiaci v centre spolu s aktívnou vežou a dovtedy zablokovaným strelcom dokážu prevziať iniciatívu skôr.
Sála sa medzitým úplne vyprázdnila, šachovnice zo stolov boli odpratané a zostali sme tam len my dvaja. Zrazu bolo v miestnosti cítiť aj riadny chlad. Do konca partie však zostávalo len pár ťahov a tentoraz sa mi podarilo zvíťaziť.
Keď to mám zhodnotiť za seba ako rodič, turnajový parťák a podpora, tak som si tie 4 hodiny vlastne celkom dobre užil. Marko to zhodnotil stručne: "Dalo sa."
Na ďalšie kolo sa už tešíme a dúfame, že sa nám podarí prísť v plnej zostave.
