Včera sa už tradične odohrala ďalšia simultánka pod Lipami v bratislavskej mestskej časti Lamač. Počasie medzi dvoma škaredšími dňami "pred" a "po" vyšlo naštastie úplne parádne. Simultánka sa začala o niečo neskôr, no vôbec to neprekážalo. Aspoň bol čas nasať atmosféru pred začiatkom a niektorí stihli odohrať aj niekoľko rýchlych partií na rozohriatie.
Marko sa pred začiatkom rozcvičil s Michalom Mishikom Vrbom - organizátorom podujatia, známym šachovým trénerom a tvorcom obsahu pre mladých šachistov. Potom sa už pomaly mohlo začať. Na miesto dorazil pozvaný hosť FM Richard Turčan. Hneď v úvode absolvoval niekoľko krátkych otázok. Jedna z nich smerovala k tomu, ktorý úspech si vo svojej kariére váži najviac. Odpoveďou bolo 4. miesto na Majstrovstvách Slovenska mužov. Na to Mishik pohotovo poznamenal, že je pekné vidieť, že aj nepopulárna zemiaková medaila môže mať svoju hodnotu - čo je dobré si vziať k srdcu.
Po úvodných slovách sa začali samotné partie. Pre Marka to bola vôbec prvá skúsenosť so simultánkou. Čiernymi figúrkami sa pustil do ruskej hry, kde sa chvíľu držal teórie, no po prechode do stredovej hry už bolo cítiť že to nejde úplne podľa predstáv.
Na vedľajšej šachovnici som si zahral aj ja a po španielskom úvode som začal zdieľať veľmi podobné pocity. Paradoxne sme si obaja s Markom mysleli, že keď sa pozície začnú komplikovať, tak nášmu súperovi bude trvať dlhšie, kým obehne celé kolo a znovu sa dostane k našim šachovniciam. Zdalo sa však, že čím boli pozície zložitejšie, tým rýchlejšie sa pri nás zjavoval. Dvakrát sme preto využili možnosť v danom kole nepotiahnuť a dopriať si pár minút navyše na premýšľanie. Pravdupovediac, skôr sme len odďaľovali to, čo už vyzeralo ako nevyhnutné.
Príjemným spestrením podujatia bol aj jeden okoloidúci pán, ktorý chvíľu pozoroval dianie zo strany, až nakoniec prišiel bližšie a prihovoril sa nám:
„Prepáčte, ja šach nehrám, ale nebýva zvykom, že oproti sedí aj súper?“
„Zvykne to tak byť,“ odpovedal som. „Náš súper je momentálne teraz tam na opačnom konci radu.“
Pán sa pozrel tým smerom a chvíľu premýšľal.
„To akože hrá proti vám?“
„Áno.“
„Proti vám všetkým?“
„Áno.“
„A on je akože taký dobrý?“
„Áno.“
„A to je Slovák?“ - zaznelo prekvapene..
„Áno.“
Pán sa ešte raz pozrel na dlhý rad šachovníc, potom na nášho súpera a nakoniec opatrne pokračoval:
„Takže vy ste len takí... ako by som to povedal...“
To už som s polovičným úsmevom zvedavo čakal, aké slovo nakoniec zvolí. Bolo vidieť, že v hlave práve zvádza malý súboj medzi slušnosťou a potrebou pomenovať veci správne, ale neuraziť :)
„No proste ste asi len takí amatéri...“
Obaja sme sa už len usmiali a pán nám po chvíľke zaželal ešte veľa šťastia a pokračoval ďalej. Ja som sa medzitým rozhliadol okolo seba, pozrel na Marka a ostatných mladších účastníkov a napadlo mi, či sa práve medzi nimi nenachádza budúci profesionál, možno Majster Slovenska. Či v niekom z nich práve podobné podujatia (a veľká vďaka za ne) nezapáli vášeň, ktorá ho raz privedie na opačnú stranu "simultánky"...
Minimálne určite mnohí budu spomínať práve na takýto letný podvečer pod Lipami v Lamači - aspoň nám padol viac než vhod.
Ďakujeme.
